JAROMÍR NOHAVICA

o něm |novinky |koncerty |diskografie |další tvorba |kontakt


ČLÁNKY
 

Bábkové „theatrum mundi“
5.3.2009

    
     Slovenský režisér Marián Pecko pripravil v Divadle Loutek Ostrava pomerne náročný titul – muzikál. Hovorím o náročnosti najmä preto, že je to umelecký druh vyžadujúci si disponovaných hercov, zbor, žiaduca by bola živá hudba. Kladie na každé divadlo vysoké technické požiadavky. Divadlo loutek ich zvládalo naplniť a svetlo sveta uzrel ďalší český „Juraj Jánošík“ v inscenácii Na skle maľované.

     Libreto Ernesta Brylla preložil a prebásnil Jaromír Nohavica. Hudbu Kataríny Gärtnerovej interpretovalo výborné trio - klavír, violončelo a husle, doplnené o ďalšie nástroje. Živá hudba bola jedným z najlepších prvkov inscenácie. Hudobníci nemali problém s obhospodarovaním viacerých nástrojov, držali rytmus a tempo inscenácie, nehrali falošne, reagovali na seba navzájom i na hercov a tým pomáhali scudzovať javiskové dianie.

     Zdôraznenie existencie divadelného mechanizmu, malého divadla na javisku bolo významovou súčasťou inscenácie. Scéna Jaroslava Valeka odkazovala na nejaký ešte vyšší životný princíp. Nad naším malým ľudským bytím a dianím má moc, ovláda ho, presne ako vodič bábku v bábkovom divadle, smrť. Smrť, ktorá je nad anjelom i diablom, ktorá pozerá a pozoruje veľké „theatrum mundi“. Preto je v prvej polovici inscenácie na javisku akási „hracia skrinka“, malé javisko na kolieskach, ktoré malo na každej strane inofarebnú oponu. Tak sa ľahko určilo miesto, kde sa dej odohráva, či už to bol domček v dedine, alebo nebo. Scénograf myslel na funkčnosť objektu a preto sa dalo stáť aj na jeho streche, čím vznikli dva hracie priestory v objekte a nad ním. Ozvláštnením vonkajšieho hracieho priestoru javiska boli vysoké stoličky, ktoré sa plavným spôsobom dostali na javisko a rovnako plavne ich z neho herci odniesli. V druhej polovici tento malý svet na javisku, túto až hraciu skrinku, z ktorej vystupovali a do ktorej vstupovali postavy nahradila obrovská stolička. Valekova tematizácia jedného predmetu dostala takto veľmi zmysluplnú pointu. Obrovská červená stolička bola „trónom“ smrti. A medzi jej nožiskami sa nachádzalo opäť javisko na javisku, ale teraz bol priestor o niečo zúženejší najmä preto, že šlo o bábkové divadlo a bábky viseli po jeho stranách. Autorkou bábok – marionet bola Eva Farkašová. V inscenácii sa objavili v druhej časti, čo sa súvislo s prítomnosťou postavy Smrť, ktorá rovnako ako bábkovodič ovláda bábky v bábkovom divadle, ovláda ľudské pohyby a osudy. Bábkové divadlo sa stalo zmenšeninou „theatra mundi“.

     Už úvodná scéna nás vťahuje do tohto sveta. Anjel a Diabol na chodúľoch sa objavia po stranách javiska a z objektu – javiska so závesmi, akejsi „hracej čarovnej skrinky“ postupne počas úvodnej piesne vykúkajú a vyliezajú ostatné postavy. Skrinka ich vypľúva a naspäť vťahuje. V podstate ide o jednoduchý princíp odchodu a príchodu za oponu. Tu sa toto riešenie stalo nosným prvkom a šlo po zmysle narodenia sa javiskovej postavy na javisku a odchodu javiskovej postavy skrz tento divadelný objekt.

     Charakteristickým prvok Peckových réžií býva výtvarná štylizácia postáv. V Na skle maľované šlo najmä o postavu Smrti, ktorá sa objavovala priebežne. Dlhé čierne sako jej prekrývalo nohavice, až sa zdalo, že ide o nohavicové šaty a hlavu zakrývala najprv biela parochňa a potom biela lysina, topánky mali vysokú podrážku, ktorá sa ešte zvyšovala každým jej vstupom. Objavovala sa prinášajúc a odnášajúc kolísku s malým „Jánošíkom“ ako akási nadpozemská bytosť. V každom výstupe sa jej zväčšili podrážky topánok, čím pripomínali nielen antické koturny, ale dodávali jej postave tragickú osudovosť a nedostihnuteľnosť. Zrazu bola postavou surreálnou.

     Režisér Marián Pecko je známy aj svojím radikálnym prístupom k mýtom, tradíciám a zaužívaným stereotypom v príbehoch. Nebolo to inak ani pri Na skle maľované. Jeho Jánošík nie je žiadny „nadčlovek“, hrdina plný sily a rebélie. V prvom rade je jeho Jánošík normálny chlap, ktorý chce babu. Ženskú peknú a rúču. Inscenáciu koncipuje bez sentimentálnosti a plačlivosti takmer do konca. Stavia najmä na irónii a humore. Až koniec inscenácie sa mu vymkne spod kontroly a postavy sa učebnicovo rozdelia na súcitiacich s Jánošíkom (väčšinou ženy) a na tých, ktorí si želajú jeho smrť (logicky drábi). Potom v kontraste k predchádzajúcej smrteľnej atmosfére sa objaví tanec a bujarosť a v tom momente Smrť urobí iba jednoduchý pohyb rukou a všetci na javisku padnú mŕtvi na zem. Metafora je zavŕšená a klasický sentimentalizmus odbúraný, rovnováha síl nastala.

     Aby mohol muzikál vôbec vzniknúť žiada sa disponovanosť hercov a rovnováha síl aj v tomto prípade je nevyhnutná. Hlavný predstaviteľ „Jánošíka“ Karel Růžička však mal problém so speváckymi partmi a nepomohol ani zakrývací manéver, že mu pri sólových častiach pomáhal zbor. Mal problém s vysokými a veľmi hlbokými polohami. Nedarilo sa mu tieto spevácke nedostatky prekryť herectvom a „uhrať“ to, že nevie tak dobre spievať. Pri monológoch sa mu akosi nedarilo zdeliť hlbší obsah, najmä pri monológu o smrti. Ostával v rovine informatívnej.

     Najpresvedčivejší spevácky výkon podala Božena Homolková v postave Smrti. Jej sýta farba a intonačná presnosť bola navyše okorenená o hereckú sugesciu. Pohybovala sa síce minimálne, ale v jej strohých pohyboch bola obrovská energia. Smrť svojím postavením na vrchu obrovskej stoličky v druhej časti dostala osudový rozmer nedosiahnuteľnosti. Jej objímanie „Jánošíka“ pripomínalo obraz piety.

     Skupinu spevácky a herecky vyvážených výkonov zastupovali obaja Rozprávači Lukáš Červenka a Ivan Feller a takisto aj Diabol Iva Martáka. Jeho Diabol bol živel, doslova s ohníčkami v očiach. Nebol to však iba láskavý „čertík“, bolo v ňom aj niečo strašidelné a nebezpečné. Reprezentoval však akýsi mužsky životný princíp pohody a provokatívnej hravosti, presne v opozícii k ženskému princípu neustálej snahy organizovať, ktorý pomocou píšťalky reprezentoval Anjel Lenky Sedláčkovej. Bohužiaľ jej spevácky výkon utrpel nečistou farbou a nedostatočnou silou hlasu. Jej prostriedkom sa stalo najmä rýchle premiestňovanie sa po javisku, neustála akčnosť pohybov, ktorá viedla až k udýchaniu. Anjel a Diabol tak vďaka týmto postupom tvorili kontrast a tým vlastne vytvárali živý celok. Jánošiková milá Jany Zajacovej sa strácala popri výraznom Karlovi Růžičkovi. Samozrejme, jej postava má menšie zastúpenie, ale spevácky ani herecky nedokázala kontrovať svojim kolegom v hlavných postavách.

     Peckove mizanscény pôsobili na mnohých miestach priam učebnicovo. Žandári, ktorí sa chcú infiltrovať medzi zbojníkov sa najprv z polohy vyššej postupne znižujú, približujú a vmiešavajú medzi nich, čo sa vzápätí vymení. A len čo navrch získavajú zbojníci, vzdialia sa od drábov a potom sa postavia na stoličky nad nich. Podobné jednoduché, no logické a presné odčítavanie situácie skrz mizanscénu použil niekoľkokrát. Dokonca aj jeho spôsob práce s bábkami bol rovnaký. Cisár František Jozef (bábka mala presne jeho tvár) na vozíčku si nakoniec sadne na ostatné bábky zbojníkov, ktoré mučia panskí drábi. Pohodlne sa na nich usalaší a komentuje situáciu tým, že povie: „Naša vláda je spravodlivá“. Okrem druhého dejstva, ale použil bábkarských princípov pomenej. Záver inscenácie po smrti „Jánošíka“ uzavrel režisér rovnakým spôsobom ako ju otvoril – príchodom Diabla a Anjela na chodúľoch a modifikovanými veršami Bottu. Až potom nastúpila veselosť, ktorú skosila smrť. Tragický rozmer inscenácie sa takto zavŕšil. Táto línia bola prítomná celý čas, režisér ju však nijako nezdôrazňoval iba nechával jemne pôsobiť.

     Inscenácia Na skle maľované je dobrým počinom, ktorý sa nemohol zaskvieť v plnej sile a kráse najmä kvôli nezvládnutým speváckym a hereckým partom. Činoherné dialógy strácali náboj a expresivitu prítomnú v speváckych častiach. Čo je pochopiteľné, keďže ide o iné spôsoby výrazu a prejavu. Bábkové „theatrum mundi“ tak strácalo čosi zo svojho čara a komplexnosti.



 

Zdroj:
Autor:
Miriam Kičiňová


bio
video TV
v
ideo archiv

články
r
ecenze CD

recenze koncertů
rozhovory

on-line diskuze

domů
mapa webu