JAROMÍR NOHAVICA

o něm |novinky |koncerty |diskografie |další tvorba |kontakt


KONCERTY - RECENZE
 

Jaromír Nohavica na Červenom Kameni
feik.blog.sme.sk - 17.8.2008


Pre mňa je koncert Jarka Nohavicu vždy koncertom roka. Studený 16. augustový večer na hrade Červený Kameň bol pre jeho hudbu ako stvorený. Môj kamarát dokonca kvôli Nohavicovi odložil dlhšie plánovanú operáciu. Nebolo čo ľutovať. Stretnutie s týmto českým pesničkárom je jednoducho niečo, na čo sa môžete tešiť celý rok.

Dopravné zápchy tvoriace sa už od križovatky v Častej dávali tušiť, že počet ľudí na koncerte sa nebude rátať na stovky, ale na tisíce. Koľko ľudí tam nakoniec naozaj bolo, neviem, ale experti na dopravné kolapsy by to určite vedeli vypočítať. Kým sme sa dostali cez tú záplavu ľudí po koncerte von z areálu hradu, trvalo to takmer pol hodiny.

Nohavica bol na Červenom Kameni vo vynikajúcej forme a jeho umelecké predstavenie by sa len ťažko dalo nazvať reprízou ktoréhokoľvek z jeho predchádzajúcich koncertov. Ortuť teplomeru ukazovala jednociferné hodnoty, ale chlad len umocňoval nádherný pocit z jeho hudby, keď sme sa o čosi intenzívnejšie ako inokedy mohli túliť k svojim priateľkám (a vôbec sa nebránili).

Mikymaus či Haleluja zneli údolím doliny hradu ba až priam mysticky. Jarkove koncerty sú preslávené tým, že „písně důstojné“ (Sarajevo, Kometa, Přítel) striedajú heligónkové „odvrhovačky“ ako Fotbal, Milionař, Ostravská směs (špeciálne zbožňujem pasáž Propijeme naši babce domek celý / necháme ji jenom lavku pod prdelí) či To umí každý debil.

„Divné dvacáté století. Začalo Sarajevem a Sarajevem taky končilo.“ Práve Sarajevo na Červenom Kameni znelo tak presvedčivo, že sa predomnou preháňal vietor z Galície, horeli ohne a voňali vence z tamarišky. Piesne Kometa či Zatím co se koupeš Jarek takmer šeptal, že niektoré časti som v tej záplave ľudí sediac na kopci dvesto metrov od pódia takmer ani nepočul.

Hip-hopová verzia Milionaře v heligónkovom prevedení ma priviedla k záchvatom smiechu, rovnako ako texty, ktoré zazneli na hrade Červený Kameň v premiére: Samuraj (Orangutan na propanbután od Karla Plíhala) a Přívozská pouť z autorskej dielne Nohavica st./Nohavica ml. Nechýbala ani dnes už legendárna Pane prezidente, ktorú som prvýkrát počul na Countrylodenici v roku 2000. Odvtedy ma pri slovách „pro co jiného sme přeci zvonili klíčemi na náměstí“ vždy jemne mrazí v chrbte. Pre mňa osobne bola vyvrcholením koncertu Plebs blues. „Přestávam věřit v dobro Krista pána / v to, že snad vůbec Kristus ňáký je“. Jej slová desivo rezonovali snáď až v Trnave. Zvukár pri tejto piesni vedel, čo robí.

Kto si myslel, že koncert bude trvať obligátnu hodinu a pol, zostal v omyle. 2 a ¼ hodiny! „Aby ste si nemysleli, že to je všecho. Ne ne! Ja tady budu ještě hrát. Když se vám nelíbí, neměli ste sem chodit!“ Pred sériou letných vystúpení si Jarek doma napísal názvy skladieb, ktoré dokáže zahrať naspamäť. Došiel k číslu 151. Nezazneli síce všetky, ale Jarek ich na tomto koncerte zahral viac ako štyridsať! Pri Ostravian Pie (z albumu Ikarus) zabudol úvodné slová a muselo mu pomôcť publikum: „Já jsem tvůj jed, ale i antisérum“. Za odmenu za našepkanie zahral mystickú Divocí koně. Tá pieseň ma vždy chytí za srdce. „Milování je divoká píseň večera“. Takmer 15 rokov čakala jej koncertná verzia na vydanie, aby napokon otvorila album Divné století. Niekedy sa oplatí čakať.

Osobitne som sa tešil na piesne z nového albumu Ikarus. Jarek nesklamal. Pri prvých tónoch Já si to pamatuju môj kamarát zahlásil len „VicaNoha“ a myslím, že výstižnejšiu prezývku tejto piesni snáď ani dať nemohol. Nasledovali Ty ptáš se mě, Ostravian Pie, Beethovenova otextovaná Ona je na mě zlá a pre mňa božské Sloní hřbitovy.

Až nám hvězdy přestanou svítit,
až nám slunce přestane hřát,
až se budem vesmírem řítit.
Napořád.

Už snáď chýbala len moja srdcovka Mám jizvu na rtu, ale možno dobre, že nezaznela. Asi by mi v nej chýbal klavír.

Nedávno médiami prebehla informácia o Nohavicovej spolupráci s ŠtB. Aj keď Jarek sľúbil, že „teď je o čem mluvit“, veľa toho nakoniec nepovedal. Ako to naozaj bolo, to vie iba on. Pre mňa však ostal jedným z mála, ktorý spoluprácu priznal a oľutoval. Narozdiel od mnohých slovenských činiteľov a politikov, ktorí svoju minulosť naďalej bezočivo popierajú. Mňa jeho úprimnosť presvedčila. Myslím, že aj tisíce ľudí, ktorí boli v tento augustový večer na Červenom Kameni.

Koncert mal niekoľko vyvrcholení. Jedným z nich bol Anděl strážný, spievaný acapella, ktorý sa rozlieval aj do tých naskrytejších kútov srdcí a duší. Aj keď táto pieseň býva väčšinou piesňou záverečnou (dodnes mi v ušiach znie jej ozvena na bratislavskom hrade v roku 2004), tento koncert mal závery hneď dva. Tým druhým bola chuťovka pre gitarových fajnšmekrov V moři je místa dost, ktorú začal Jarek hrať v tónine C dur a postupne po každej slohe zvyšoval až na G dur. Záverečný Fotbal snáď ani nepotrebuje komentár.

Doteraz každý Jarkov koncert bol pre mňa ten najlepší. Červený Kameň však atmosférou predbehol všetky moje očakávania. V duši mi zostal krásny pocit. Jarek, ďakujem!

 

Michal Feik
Zdroj: feik.blog.sme.sk


bio
video TV
v
ideo archiv

články
r
ecenze CD

recenze koncertů

rozhovory

on-line diskuze

domů
mapa webu