Stále píšem svojich devät piesní
Spiežovce Jaromíra Nohavicu
M REPORT - 27/1993
Keď som Jarka Nohavicu požiadala o interview a on ma
vzápätí pozval na pivo, ani neviem, prečo
mi napadlo, že náš rozhovor prebehne v priestoroch
nejakej zadymenej krčmy pri krígli speneného
zlatistého moku. Neskôr vyšlo najavo, že
frazeologický zvrat "jít na pivo" znamená v češtine
čosi ako "ísť si niekam posedieť a príjemne sa
porozprávať".
A že Jarek pivo vôbec nepije. |
 |
V jednom z rozhovorov pre slovenské noviny ste
povedali: "Je falošné si myslieť, že padli dôvody
,. o niečom nespievať..." Čo je v tejto chvíli pre
vás najzávažnejším dôvodom naďalej skladať piesne a
ich prostredníctovm tlmočiť publiku svoje názory?
Túžba po sebarealizácii pomocou hudby je vo mne
zakódovaná už od detských liet. Pesnička je pre
mňa prostriedkom, pomocou ktorého vyjadrujem svoje
pocity, delím sa so svojimi priaznivcami o radosti i
smútky. Folk je handicapovaný tým, že v očiach
mnohých poslucháčov sa jeho obsažnosť zúžila len na
oblasť politického podtextu, čo je mi nepríjemné.
Pesničkári, veď už vlastne nemáte o čom spievať! Ako
keby nás trápilo jedine to, že u nás vyčíňali
komunisti. Mňa však znepokojuje aj láska,
pochybnosti, smrť, medziľudské vzťahy... Chcem do
svojej hudobnej tvorby zakomponovať svojské vnímanie
reality. Baví ma to a teší.
Vaše piesne sú často autobio-grafického charakteru.
Kto pozná váš repertoár, vie, že pravdepodobne
bývate v Českom Těšíne, máte dve deti - Kuba a Lenku
atď...
Áno, otváram si takto svoju dušu a pozorný poslucháč
si ma naozaj z textov piesní môže zrekonštruovať.
Musím však podotknúť, že tieto reálie sú len akýmisi
hrozienkami na torte, dokresľujú kolorit - moje
videnie sveta. Mimochodom, máte pravdu, žijem v
Tešíne a mám dve deti.
Začínali ste písaním textov pre iných interpretov,
napr. pre Máriu Rottrovú. Pokračujete ešte v tejto
činnosti?
To je už dávno uzavretá kapitola, stará približne
desať rokov. Základom mojej práce bolo, že som písal
piesne pre spevákov a skupiny. Hobľovať stôl
pesničky som sa teda naučil na iných stoloch.
Napokon som si začal hobľovať svoj vlastný, aj s
oným imaginárnym stínaním stromov.
Vážite si skôr pieseň, ktorá sa stane hitom, alebo
máte radšej takú, ktorá, povezdme, vo všeobecnosti
nezíska veľkú obľubu, ale vy ste do nej vložili
určitú, z vášho hľadiska dôležitú myšlienku?
Na základe skúseností môžem povedať, že každá pieseň,
o ktorej si myslím, že je vydarená a vykĺzla zo mňa
vo vhodnom čase i tvare, sa stáva populárnou.
V textoch vašich piesní je často vojenská tematika.
Máte zlé spomienky na vojenčinu?
Vojna ako násilie a tlak vyvoláva protitlak. Človek
nemusí byť práve bitý, aby pochopil, aká
neprirodzená je vojenská služba. Takisto nemusí byť
nešťastne ženatý, aby chápal, že nešťastie v
manželstve sužuje.
Myslím si, že tradícia folku nie je na Slovensku
taká rozvinutá ako ,v Čechách. Naša folková scéna je
čo do kvality a kvantity slabšia. Máte na to logické
vysvetlenie?
Mnohé veci, o ktorých sme si my, Česi a Slováci,
donedávna mysleli, že sú nám spoločné, neboli a nie
sú zhodné. Každá tradícia musí pramen iť z
nevyhntunosti, a ak na Slovensku nevzniklo bohaté
pesničkárske hnutie, znamená to, že tu nebola
potreba jeho vzniku a existencie. Prečo sa
nečudujete tomu, že folk nemá tradíciu, povedzme, u
vašich južných susedov? Maďarsko je totiž úplne iný
štát. Česi a Slováci žili dlhé roky spolu, a preto
sme si všetci nahovárali, že sa musíme obidva národy
jeden s druhým identifikovať. Nechceli sme si
uvedomiť, že sme v mnohých veciach krásne odlišní.
Mňa napríklad mrzí, že u nás nie je tradícia
kabaretu jako v Poľsku. Že doma nenachádzam spevákov
typu "Sting". Jazdíte do Prahy, ak túžite po folku,
ja si zájdem do Tatier, ak sa budem chcieťprejsť po
horách. Tešme sa z toho, čo si dávame navzájom. Ja
som muž a vy ste žena. Neuvažujme o tom, prečo som
iný ako vy.
Karel Kryl je svojou hudbou drsný, kritický až
úderný. Pavel Dobeš píše piesne - príbehy. Vaše
pesničky majú filozofický podtón. Ako by ste vy sám
charakterizoval svoju tvorbu?
Prečo sa ma na to pýtate, keď ste ma už vlastne
zaradili? Ja sa nechcem škatuľkovať ani štylizovať
do nejakej, pre mňa typickej roly. Táto kalkulácia
mi nie je vlastná. Nechcem byť viazaný ničím iným,
len podvedome sám sebou, a to, aký som, sa spozná až
pri poslednom účtovanÍ. V tejto chvíli nie je
dôležité, či som lyrik alebo epik - nechajte ma
plynúť v čase.
Na Slovensko ste po prvý raz prišli ako cudzinec. V
mysli sa mi vynára jedna vaše pieseň - "Prelezl jsem
plot". Ako sa várh preliezalo?
Mňa hranice nezaujímajú a som šťastný, že ma ani
zaujímať nemu¬sia. Tridsaťšesť rokov som žil vo
svete "plotu". Všetky ploty ešte ani zďaleka
nepadli, niektoré sme síce zbúrali, ale stále
existujú a vyrastajú mnohé iné. Keďže sa nám však
podarilo zničiť aspoň niektoré, zosilnela aj moja
nádej, že časom odzvoní aj posledným. Strom vyrastie
zo zeme sám, ale plot, ten je vždy niekým postavený.
Píšete piesne pre deti i dospelých. Ktorá veková
kategória je vaším najvďačnejším publikom?
A zase sme pri akejsi dostredivosti. Prestaňme stále
niekoho niekam zaraďovať. Sociálne i vekovéspektrum
môjho publika je veľmi široké, tak to vidím aspoň ja
pri záverečnom rozsvietení svetiel po koncerte.
Píšete o tom, čo vás baví, teší, zaujíma. Čo vás
pobavilo, potešilo, zaujalo naposledy? Akú pieseň
momentálne nosíte v hlave?
To je pekná otázka. V týchto dňoch som nahral platňu
a som šťastný, ale zároveň aj zosmutnený a rozvláčny
ako muž po milovaní. Chodím po Bratislave a v hlave
mi vŕta pieseň od Stinga o cudzincovi v New Yorku.
Uvažujem o tom, napísať pieseň o cudzincovi na
Vajnorskej. Hoci, já sa tu ako cizinec necítim, to
len tá Stingova skladba ma akosi evokuje...
Spomenuli ste svoj nový album "MIKIMAUZOLEUM". Do
predaja by sa mal dostať v polovici augusta. Bude
obsahovať aj nejaké staršie piesne?
Otázkou je, čo je vlastne stará pieseň. Ja som totiž
šesť rokov intenzívne písal, potom som vydal platňu,
ale, prirodzene, že sa na ňu nemohla zmestiť všetka
moja tvorba. Nie je teda podstatné, či ide o piesne
staršie alebo nové, väčšina z nich je neznáma. Chcel
by som vydať aj nejaký živý koncert s aranžovanou
kapelou, kde by sme si zahrali dajaké "úletové"
piesne ako napríklad "Haleluja". Druhá moja
najväčšia aktivita týchto týždňov spočíva vo vydaní
spevníka, ktorý bude obsahovať 140-150 piesní s
textami a akordmi, ako aj nejaké fotky, básničky a
žartovné poviedky. Len zatiaľ neviem, ako to bude s
jeho distribúciou na Slovensku.
Jarku, čo keby ste sa pokúsili zbilancovať svoje
pôsobenie v oblasti hudby? Kedy ste vlastne dostali
svoju prvú gitaru?
Dostal som ju od rodičov, mal som dvanásť a stála
l15 Kčs. Teraz mám v poradí už siedmu. Napísal som
asi 150 piesní, všetky, prirodzene, nechcem vydať,
ale väčšinu aj tak moji poslucháči poznajú z
koncertov. Už dvanásť rokov sa po tomto svete
pohybujem ako človek s gitarou. Je to činnosť, za
ktorú dostávam peniaze, aby som si mohol kúpiť
krásne knihy, platne, aby som mohol finančne
zabezpečiť svojich blízkych, jednoducho aby som
mohol fyzicky aj psychicky žiť. Nie
som človek "dostredný", spejúci k jednému bodu, ale
skôr "odstředný“, ktorý sa prostredníctvom širokej
palety skúseností uberá k pravde. Kiež by som
nemusel meniť. Život pesničkára nie je pohodlný, ale
je úžasný.
Na jednom z koncertov ste sa pokúsili popísať onen
zložitý a bolestivo krásny proces rodenia sa novej
piesne. Údajne treba mať rozpracovaných deväť
pesničiek, potom však napísať a dokončiť desiatu a
tie predchádzajúce nechať tak...
Stále píšeme svojich deväť piesní a tešíme sa na to,
až príde tá desiata. Alebo inak - celý život píšeme
deväť piesní, a len smrť bude tou desiatou. To nie
je zmierenie sa so smrťou, len pozitívny prístup k
nej. Ustavične na niečom pracujeme, čosi budujeme.
Sme ako delfíny plávajúce v sínusoidách, niekedy sa
vynoríme, inokedy sa ocitneme na dne. Nie je možné
zastaviť sa v čase - "Postoj chvíľa, si krásna" -
čas plynie. Aj tento rozhovor je len jedným slovom
vo veľkom rozhovore,
ktorý vediem.
Bianka Stuppacherová
Zdroj:
M REPORT