|
|||||||||||||||||||
|
Brusel Live
|
|
||||||||||||||||||
|
Milý pán Nohavica, píšem
Vám tak ako so sľúbila - o mojej prastarej mame, ktorá odišla do
Ameriky, prežila silný život a vrátila sa späť vo Vašej piesni. V krátkosti Vám porozprávam jej príbeh. Narodila sa v roku 1901 na laze Kráľová. Hlboké lesy a ľadové prstienky jarných vôd ju v marci privítali ako deviate dieťa do rodiny. Oblasť kde žila bola chudobná, pôda skalistá s ťažko prístupnou podzemnou vodou. Ľudia tam mali veľmi ťažký život. Preto mnohí opúšťali domov a naslepo či naisto vydávali sa za robotou. Vačšina cestovala na úrodný juh, kde mali maďarskí stakári veľké majetky. Moja prastarká sa ale v 17 rokoch zaľúbila a vydala za chlapca od neďaleka. Ked čakali prvé dieťa, on sa rozhodol odísť do Ameriky a zarobiť peniaze. Dohodli sa, že keď porodí, dieťa odrastie a jemu sa v Amerike bude dariť , ona príde za ním. Ostala teda sama. Prvé mesiace boli v kontakte. Písali si listy, jemu sa vraj v Amerike darilo, pracoval v továrni, spával na ubytovni a šetril na dom, do ktorého sa ona aj dieťatkom čonevidieť môže nasťahovať. Keď sa dieťa narodilo, rozhodla sa odísť. On jej poslal peniaze na cestu. Moja stará mama predtým nikde nikdy nebola. Najďalej snáď vo Zvolene na trhu. Isť do Ameriky, vediac že sa možno už nikdy domov nevráti, bez telefónov, bez internetu, s malým dieťaťom, bez znalosti jazyka... to bola odvaha cestovať. Jej mamka už bola chorá a bolo takmer isté, že sa nikdy viacej neuvidia. Ani sa neuvideli. Ona sa teda na jar 1919 zbalila a vydala sa na cestu. Do Bratislavy šla na voze a trvalo to takmer týžden. Z Bratislavy vlakom do Londýna. Tam musela prestúpiť na loď do Washingtonu. Celá cesta trvala niekoľko týždnov. Loď vraj ešte meškala, takže na strach z cesty sa pridala aj obava či ju jej milý bude čakať a či sa dozvie že loď meškala.Vraj preplakala celú cestu, čo je bolo smutno za domovom. Za horami, za kamarátmi, za súrodencami...
Prišla do Ameriky unavená, s dieťaťom na rukách, ktoré nikdy svojho
otca nestretlo. Postávala a nervozne ho čakala. Stála tam snáď do noci. Ľudia z lode sa už rozprchli , rozutekali sa za svojim novým šťastím a snami a mozoľmi. Ona tam stála a nik ju nečakal. Nechcem si predstaviť tú beznádej, ktorú musela prežiť. Ako daľej viem, kráčala po uliciach hľadajúc milovanú tvár. Hľadajúc nejakú pomoc, útechu. Ale Washington to nieje Kráľova s 50 obyvateľmi. Nakoniec vraj stretla nejakých Slovákov z lode. Prichýlili ju na pár dní. Stále však nevedela čo sa stalo s jej mužom . Až po niekoľkých dňoch sa zoznámila s chlapmi z jeho pracovnej partie, ktorí jej povedali, že vraj umrel. Kedže nemala peniaze na cestu späť, našla si prácu v pletacej fabrike. Po pár mesiacoch si otvorila vlastný podnik a začala navrhovať vlastné výrobky s použitím tradičnej slovenskej dekoračnej formy. Bola úspešná. Umrela na zápal pľúc ako 42 ročná. Jej dcérka vyrástla a neskôr sa vrátila na Slovensko. Tu sa vydala a povila moju mamu. Teraz je staručká a tichá. Jej najmilšou záľubou je pozorovanie lastovičiek. Posiela po nich pozdrav svojej Amerike.
|
|||||||||||||||||||
|
|||||||||||||||||||
