Nohavica sa vie poľutovať aj sám
SME.SK – 30. 8. 2012
Nohavicov album Tak mě tu máš je vydareným projektom. Problémom pre mnohých môže byť miera jeho úprimnosti.
Ktovie, či by mladý a strémovaný pesničkár Jaromír Nohavica vyšiel pred tridsiatimi rokmi na pódium Folkového kolotoča 1982 v Ostrave – Porube, keby tušil, čo ho čaká.
Hoci to nikde nebolo prezentované, možno práve preto je jeho posledný album Tak mě tu máš viac osobný ako zvyčajne. Vznikol v spolupráci s poľským akordeonistom Robertom Kuśmierskim v hotelovej izbe. V žiadnom prípade však nejde o krátke stretnutie typu zahrajme si spolu.
Druhý album po afére
Z dramaturgie albumu je po celý čas cítiť dôraz na každé slovo, každý tón, v pravý čas. Tak mě tu máš je druhý album po prevalení sa doteraz nevysvetlenej kauzy o jeho spolupráci s ŠtB. Na predchádzajúcom albume Ikarus bolo cítiť hnev, poníženie, nemohúcnosť, beznádej. Nový je iný. Plný smútku, apatie, zmierenia.
O Nohavicovej textárskej virtuozite je zbytočné sa rozpisovať. V Česku sa o jeho textoch dávno píše ako o básňach, ktoré sa časom dostanú do učebníc medzi velikánov českej poézie. Či a kedy ten čas príde, ťažko povedať. Niektoré jeho texty by si to zaslúžili, niektoré skutky asi nie.
Náladu celého albumu uvádza hneď prvá pieseň Řeka zapomění. V rieke zabudnutia – kde bolo, čo už nie je – sa valí ku kaskádam do tmy kalná voda. Loď bez kormidelníka riadi neúprosný čas. Od čias Kleopatry až po dnešok stále tmavá a ponurá mizne v neznámej, ale málo optimistickej budúcnosti. Aj v nasledujúcich piesňach pokračuje v obrazoch čiernej minulosti a ešte černejšej budúcnosti. A folk? To je vraj len hlúpa potreba vykričať vlastnú bolesť.
Pravdepodobne preto, aby si poslucháč po tretej pesničke nestrelil do hlavy, prekladá autor túto koncentrovanú černotu trochu rezkejšou depresiou – piesňou U nás na severu, v ktorej o severnej Morave hovorí ako o prdeli sveta, ďaleko od Prahy aj od Boha. Pieseň svojou stavbou a výrazovými prostriedkami nadväzuje na jeho dávnejší album Babylon, ale lokálpatriotizmus posúva k miestam, kde je hranica medzi vtipom a urážkou veľmi tenká.
Sebaľutovanie
Krátke, mnohokrát iba náznakové odskočenia od nosnej témy albumu k starším piesňam využíva Nohavica pomerne často. Niekedy to vyvoláva pocit, ako keby staršiu tvorbu korigoval a jej význam posúval ďalej. Týka sa to pokusu o novodobý protestsong Kupte si hřebeny či piesne Jiné to nebude, kde márne hľadá svoju dávno stratenú láskavú lyriku z Markéty.
Kontroverzná pieseň s rasistickým nádychom Dežo pôsobí akoby bola doplnená až po jej medializácii ešte už pred vyjdením na albume. Pieseň o tom, ako skín zablúdil do rómskej štvrte, kde Dežo má nože, on ani tyč, si autor na tomto albume mal odpustiť.
Ak by album vychádzal na vinylových platniach, potom by sa strana B začínala piesňou Já chci poezii. Od smútku a černoty zo začiatku sa autor posúva k sebaľutovaniu.
Všichni po mně chtějí podpis nebo prachy / Proč se mnou nikdo nechce diskutovat o sonetech Karla Hynka Máchy? / To bych se vážně nezlobil. / Já chci poezii / Jen trochu pochopení / Ale tu kde žiji / Nic z toho není / Co mám ze života? / Samé přízemnosti / Mé srdce Don Quijota / Tím trpím dosti.
Rozprávajme sa
K tejto piesni sa priam žiada dodať: Jarku, nie každý chce od teba podpis alebo prachy. Dalo by sa s tebou rozprávať nielen o Máchovi, ale aj o Blokovi, Vysockom, Okudžavovi, Cohenovi, Krylovi, Mertovi, Kohoutovi, lenže na diskusiu musia byť najmenej dvaja. O poézii aj o realite. Kde sa končí poézia, vieš najlepšie sám.
Posledná pieseň albumu má veľavravný názov Z minula do budoucna. Akordeón pripomínajúci organ a naliehavé aranžmá skladby podčiarkuje smrť ako jedinú budúcnosť, ktorú máme pred sebou. Potom všetky slová budú opäť objavené a pochopené.
Tak mě tu máš je smutný album sklamaného človeka. Nikto ho nechce pochopiť, nikto ho nemá rád, nikto mu nerozumie. Starne, ošklivie, plešatie a ešte k tomu sa podceňuje ako chachar z Ostravy, Těšína, Karvinej.
Jarka by snáď niekto po vypočutí tohto CD pochopil. Možno aj poľutoval – to však urobil sám Nohavica za poslucháča. Za mnoho vecí, na ktoré sa sťažuje, si môže sám. Bol to on, ktorý si vybral túto cestu. Tak ju tu máš.
Uveriteľne neuveriteľný
Tak mě tu máš je album pretkaný Nohavicovou minulosťou. Hudobne, ale najmä textovo. Ak si ho chce poslucháč fakt užiť, musí ho poznať ako pesničkára, ale aj ako človeka so všetkými jeho kladmi aj zápormi. Aj bez tohto poznania sa však posledné Nohavicovo CD radí medzi vydarené a zaujímavé projekty.
Ak však máte napočúvaných celých tridsať rokov jeho tvorby, ide o skvelý album blížiaci sa k úrovni jeho, pravdepodobne, neprekonateľného Mikymauzolea. Iba s tým rozdielom, že Mikymauzoleum bolo uveriteľnejšie svojou úprimnosťou. Smútok tohto albumu nemôže byť reálny, ale ako póza je dosť konkrétny. Netuším, kde je pravda.
Autor: Miro Čevela
Zdroj: SME.SK