Keď si ti sadne na chrbát diabol, pekne si to odserieš
SME – 28. 6. 2013
Nemám sa za čo ospravedlniť, hovorí v otvorenom rozhovore pre SME najznámejší český pesničkár Jaromír Nohavica
S Jaromírom Nohavicom sa poznám dlhé roky, bol som na jeho prvom koncerte a vypil som s ním niekoľko káv i becheroviek, kým ešte neabstinoval. Poznám aj jeho neochotu hovoriť s médiami. Už pred pár mesiacmi sme sa mali stretnúť a urobiť rozhovor, no Jarek sa tesne pred dohodnutým termínom bez vysvetlenia odmlčal. Teraz bola opäť príležitosť – prednedávnom oslávil šesťdesiatku, 4. júla bude koncertovať na Červenom Kameni.
„V tých Buchloviciach by sme sa mohli stretnúť. Aspoň si povieme, čo sme si mali povedať už dávno,“ napísal mi nedávno Jarek. „Urobíme to intímne,“ dodal, takže som odvolal fotografa aj kameramanku.
Balím si poznámky, diktafón, fotoaparát, karimatku, nepremokavú bundu, do priečinka autorádia vkladám Mikymauzoleum, Divné století, Ikarusa a Tak mě tu máš – štyri Nohavicove najintímnejšie cédečká. Štartujem za pesničkárom a v hlave sa mi premieta jeho veta, ktorú nedávno povedal českému Reflexu: „Vy novinári ste mi veľmi, veľmi ublížili.“ Ja? Čím? Ako?
Nemáš rád novinárov?
„Nemám rád niektorých novinárov. Ani ty všetkých nemiluješ.“
Prekážajú tí mladší, čo si toho málo pamätajú?
„Presne tak.“
V marci 1982 si prvýkrát vystúpil na pódium. Urobil by si to, ak by si videl do budúcnosti a vedel, čo bude nasledovať? Stálo to zato?
„Nevidel som do budúcnosti. Čo mám dnes urobiť, aby som vedel, čo bude o ďalších tridsať rokov? Nemal som inú cestu. Bolo to vo mne.“
Po neuveriteľnom náraste tvojej popularity nasledovali známe problémy s alkoholom, liečenie, abstinencia. Bez nich by však asi nikdy nevznikol album Mikymauzoleum. Ako na hojdačke. Hore-dolu-hore-dolu.
„Mikymauzoleum je platňa skôr žurnalistická, opisná, fotografická, reagujúca priamo na každodennosť. Musel som dať do nej všetko ostré, boľavé, čo ma tlačilo. Aby som sa toho zbavil. Akoby som vypľul jedovatú slinu. Potom prišlo uvoľnenie, upokojenie, zmierenie a nakrútil som Divné století. To bolo po chľaste, chvíľu po revolúcii. Uvedomil som si to prednedávnom. Vravím ti to teraz a prvý raz verejne. Po tom, čo sa na mňa všetci vrhli a chceli zo mňa urobiť takmer nepriateľa celého národa, tak aby som sa nejako ubránil, aby som to zvládol, aby som prešiel svojím tunelom, píšem Ikara. Platňu, ktorá je podobne ostrá, nekompromisná a tvrdá ako Mikymauzoleum. Až keď som ten balvan odvalil, napísal som akúsi obdobu Divného století, album Tak mě tu máš. Jemnejšiu, malebnejšiu, pokojnejšiu.“
Aby sme teda pomenovali to obdobie, keď sa na teba všetci vrhli. V Lidových novinách a neskôr aj v ďalších médiách sa začali objavovať správy o tvojej spolupráci s ŠtB. V Respekte vtedy uverejnili tvoju vetu: „Byl jsem s děvkou, ale nešel sem s ní na pokoj.“ Bola autentická?
„Takto som tú vetu nikdy nepovedal. To nebolo o ŠtB. Tá veta vyšla v Reflexe niekedy okolo roku 1993. Robili sme rozhovor s Čermákom k Mikymauzoleu, a padali tam rôzne otázky. Okrem iného aj o trápení s ŠtB. Takže ak niekto neskôr tvrdil, že som o tom nehovoril, nemal pravdu. To sa dá zdokumentovať. Vtedy to však nechcel nikto počuť. Presne tak, ako ty mi tu cituješ vetu z Respektu, ktorú niekto po desiatich rokoch vytrhol z kontextu a úplne obrátil. Potom, keď vidíš, akým spôsobom pracujú niektorí novinári, pochopíš, aké je ťažké niektoré veci vysvetľovať.“
Ako to teda bolo?
„V osemdesiatych rokoch dôstojníci ŠtB zbierali o mne rôzne informácie, odpočúvali ma, písali tajné materiály, zakladali nejaké zložky, ktoré som v živote nevidel. Nič som im nepodpisoval. Predvolali ma, niečo som im povedal, neviem, čo si tam zapísali. Tie zložky neboli pre nikoho iného než pre novinárov a ďalších ľudí o dvadsať rokov neskôr. Vtedy ich vôbec nepoužívali. Oni tie zložky schovali. Tak sa to totiž v tajných službách robí. Pripravovali sa na budúcnosť. Vtedy som vôbec netušil, čo o mne vo svojich záznamoch písali. Doteraz neviem nič. Som v celej kauze asi najmenej informovaný. Dostal som po dvadsiatich rokoch do ruky papiere a sám som sa čudoval, čo na nich bolo popísané. Vypovedal som, že Kryl bol malý. To je pravda, to som im povedal. Ale o ďalších veciach som predsa nehovoril. To si pamätám.“
Po sérii článkov v českých médiách si uverejnil svoju odmietavú reakciu na ne. Nebol v nej ani náznak ospravedlnenia, niečo ako prepáčte, ak som niekomu hoci aj nevedomky ublížil. Bol si predsa na mnohých výsluchoch, niečo si im hovoriť musel.
„Za čo sa mám ospravedlniť? Hovorím to veľmi dôrazne. Nemám sa za čo ospravedlniť! Komu? Komu mám povedať prepáčte? Komu mám povedať prepáčte? Tebe? Či všetkým? Ja viem, čo som vtedy hovoril. Viem, čo som hovoril. Iba ja som sa trápil, ja som trpel. Mňa v osemdesiatych rokoch tlačila ŠtB. Ja som žil pod jej nátlakom. Nič zlé som neurobil. Spieval som len piesne, také, aké boli, ktoré dodávali ľuďom nádej. Za to sa mám ospravedlniť? Fakt nemám komu. Toto mám už v sebe uzatvorené. Ja si to totiž pamätám. Nie som typ človeka, ktorý nevie v iných situáciách povedať prepáč. Ale v tomto prípade sa nemám komu ospravedlniť. Povedz meno, komu sa mám ospravedlniť.“
Napríklad mojej kamarátke Milici. Rozprávala mi o tom, keď ako študentka za totality vrieskala na tvojich koncertoch Svobodu, svobodu, svoboděnku, bez křídel, bez kata, ra-ta-ta-ta. A po rokoch si kládla otázku: Klamal, zavádzal ma? Koho som to ja vtedy vlastne počúvala?
„Za to sa mám ospravedlniť? Nech sa jej ospravedlní ŠtB. Ani mne sa nikdy nikto neospravedlnil. Ale ak má pocit krivdy, vezmi ju so sebou vo štvrtok na Červený Kameň. Vysvetlím jej to osobne. Pozri, od čias, keď si ma prvý raz pozvala ŠtB, uplynulo dvadsaťpäť rokov, stalo sa mnoho iných vecí. Za tých dvadsaťpäť rokov nevyplával na svetlo jediný prípad dokazujúci, že Nohavica je sviňa. Ale stále sa niekto vracia k tomu zlému semenu, ktoré zasiali. Oni boli to zlo. Prečo za tie roky nikto nešiel za dôstojníkom ŠtB a nespýtal sa ho, ako to vlastne bolo? Vypočúval ma konkrétny človek Li-ber-da. Tiež som to chcel vedieť. So mnou nechce hovoriť. Ale novinári sú tí, ktorí majú ísť za ním a spýtať sa, ako to vtedy bolo. Bavil som sa o tom s priateľom novinárom. Ten mi hovoril, že rozprávať sa s bývalými eštebákmi je ťažké. Klamú. Preto sa celý môj prípad nedá uzavrieť. Ani ospravedlnením, ani žiadnym rozhovorom. Dá sa uzavrieť tak, že si treba dávať nabudúce pozor. Keď si ti sadne na chrbát diabol, pekne si to odserieš.“
Za totality bola tvoja, ale aj celkovo česká folková tvorba stotožňovaná s protestsongom. Po roku 1989 sa režim zmenil. Mal si vtedy pocit zadosťučinenia?
„Bol som šťastný a dodnes som, že som sa dožil týchto čias. Dostali sme dar slobody, ktorý musíme zdvihnúť zo zeme. A mám radosť, že som svojimi pesničkami k tomu prispel, keď som v osemdesiatych rokoch chodil po republike a spieval ako odušu a dával ľuďom nádej. Vrátilo sa mi to neskôr, keď ma začali neprávom osočovať. Ja som potreboval povzbudenie, pomoc. Tí ľudia, čo si moje koncerty pamätali, prišli a hovorili mi: Jarku, my ťa poznáme, sme s tebou.“
Ako vnímaš politickú situáciu dnes?
„Máme demokraciu. Je to nedokonalý a krehký nástroj. Ale jediný možný. Neverme na jednoduché riešenia. Premýšľal som nad pesničkou. Všade svár, neporiadok, všetci kradnú… až príde nejaký záchranca na bielom koni, čo dá všetko do poriadku. Takto sa to nemôže skončiť ani fungovať. Totalita je cesta po pekiel. Buďme demokrati. Škriepme sa, naťahujme sa, buďme nedokonalí. Len sa nezabíjajme.
Nezaregistroval som pesničky k rozpadu Česko-Slovenska. Tá téma ťa neoslovila?
„O tomto som ešte nikdy nerozprával. V tých časoch sme sa mierne pohádali v Karlom Krylom. On, myslím, preto, že tu nežil, vnímal rozpad Česko-Slovenska dosť bolestivo. Ja som chodil na Slovensko veľmi často. Drukoval som Slovákom, presvedčený, že vlastný štát im patrí a zaslúžia si ho. A že tak to bude lepšie. Myslím, že súčasnosť mi dáva za pravdu. Celé rozdelenie nás zblížilo. Stretávame sa naďalej, ale bez animozity, úškľabkov, nepriateľstva. Tak ako žijeme dnes vedľa seba, tak sme v tých časoch nežili. Nikdy som nemal potrebu na túto tému písať pesničku. My sme sa v podstate nerozišli. Sme vedľa seba stále spolu. Vďaka tomu, že sme si rozdelili chalupu, môžeme mať dnes spoločnú záhradu.“
K šesťdesiatke si chcel uzavrieť svoj webový projekt Písně od A do Z, ale zatiaľ zostal otvorený. Prečo?
„Myslel som si, že to stihnem, ale ukázalo sa, že tých piesní je veľmi veľa. Tak som tú vetu potichu z internetu stiahol. Nešlo mi o to, aby som k jubileu odovzdal niečo, čo by zostalo nedorobené. Skôr chcem urobiť projekt, ktorý bude mať zmysel. Okrem toho ma zaskočil nečakaný úspech albumu Tak mě tu máš v Poľsku. Oslovili ma, či neurobím špeciálne pre poľský trh album The best of s názvom Kometa. Takže nám pribudlo množstvo ďalšej práce a projekty, ktoré mohli počkať, som na chvíľu odložil.“
Prehrabávaš sa v stovkách záznamov, na mnohé si už aj určite zabudol. Čo ťa na tejto práci najviac teší?
„Celý projekt je práca Tomáša Linharta, ktorý je aj správcom mojej webovej stránky. Má doma obrovský archív. Takže toto je aj príležitosť dať ho celý do poriadku. Keď niekedy počúvam nahrávky, tak som prekvapený. Najmä videá z niektorých koncertov ma vedia vrátiť v čase. Vybavím si pódium, publikum, pocity, seba či sveter, ktorý som vtedy nosil.“
A čo ťa najviac zaskočilo?
„Bolo tam pár prekvapení, ktoré som si vtedy neuvedomoval. Neviem, či o tom mám hovoriť verejne. Môže to vyznieť ako samochvála. Zaskočilo ma napríklad, že som nespieval až tak zle, ako som si vtedy myslel. Mal som pocit, že hlavne píšem texty, ale zistil som, že aj v osemdesiatych rokoch sa moje piesne dali počúvať.“
Najsilnejšia spomienka?
„Po dvadsiatich rokoch sa z nejakých neznámych, podivných zdrojov objavila videonahrávka z novembra 1989 z balkóna pražského Melantrichu na václaváku. Než som začal spievať, tak stotisíce ľudí kričali: Jarek, Jarek. Naraz sa mi vrátila spomienka na tú preplnenú malú kuticu za balkónom. Prišiel za mnou Václav Havel a hovorí mi: ´ Veď zahraj niečo, nech sa tu aj spieva. Trebárs Když mě brali za vojáka.´ A takýchto silných spomienok a zážitkov mám viac.“
Koľko si tam našiel starších piesní, ktoré by si dnes už nenapísal alebo napísal inak?
„Každá pieseň vzniká v inom čase, ktorý odzrkadľuje.“
Posledný oficiálny autorský album Tak mě tu máš je aj o minulosti, smrti, zabudnutí, ale hovoríš v ňom, že všetky slová zostanú vytesané do žuly. Akú vetu s podpisom Jarek Nohavica by si tam vytesal ty?
„Nechám to na iných. Uvedomil som si to nedávno, keď som mal vybrať štrnásť svojich najlepších pesničiek na The best of. Hodnotenie tvorby, života aj všetkého dobrého či zlého mi neprináleží. Náhrobok mi bude tesať niekto iný. Nechám to naňho.“
Nehovoril som o náhrobku.
„To je to isté. Človek sám seba hodnotí vždy nepresne.“
Folk, to je jenom blbá potřeba vykřičet svou bolest někomu, spievaš v piesni www.iDnes.
„Folk je pojem, ktorému sa nebránim, ale nerozumiem mu. Ja len spievam ľuďom piesne, ktoré si sám skladám. A je jedno, či ich hráš sám, alebo s orchestrom. Ale keď je vás na pódiu viac, zvádza to robiť viac hudbu. Ak ste len dvaja ako teraz ja s Robertom Kuśmierskim, musíte si ctiť čistotu samotnej piesne.“
Nie je folk predsa len viac než len hlas?
„Je. To patrí k tomu. Pesničkárstvo je výpoveď. Nedávno mi povedal kamarát: Vy pesničkári o sebe vytárate všetko. Stačí, ak vás človek pozorne počúva. Pesničky sa dajú písať akokoľvek. Ja ich píšem ako odtlačok vlastnej duše.“
K Vianociam si na webe vydal záznam z koncertu svojich prekladov Vysockého a Okudžavu, pri ktorých si pred vyše tridsiatimi rokmi začínal. Prečo tak neskoro?
„Na niektoré veci nestačia roky, niekedy ani desaťročia. Na to, aby som sa vrátil k Okudžavovým pesničkám, som musel prežiť všetko to, čo som prežil. Musel som koncertovať v Moskve, prechádzať sa po Arbate, navštíviť izbu Bulgakova, ktorého milujem. Musel som stretnúť Roberta, muselo všetko do seba zapadnúť.“
(Jaromír Nohavica nežiadal o autorizáciu).
Jaromír Nohavica (1953)
Popri Karlovi Krylovi jedna z najvýznamnejších osobností českej pesničkárskej scény. Narodil sa a žije v Ostrave. Po vyštudovaní strednej školy začal študovať Vysokú školu banskú v Ostrave, ale nedokončil ju. Spočiatku pracoval ako robotník, neskôr ako knihovník. Prvý raz sa v hudobných kruhoch presadil v roku 1980 textom k piesni Lásko voníš deštěm, napísaným speváčke Marii Rottrovej. Už vtedy však skladal vlastné piesne. V roku 1982 prvý raz vystúpil verejne, keď ho vytiahli na pódium na festivale Folkový kolotoč v Ostrave-Porube. Nasledovala rýchla kariéra pesničkára bojujúceho proti bývalému režimu. Stovky vypredaných koncertov po celej republike. MG pásky z jeho koncertov kolovali medzi ľuďmi. Až v roku 1988 mu vychádza dvojEP Písně pro V. V. (Vladimíra Vysockého), tesne po nej aj LP Darmoděj. Neskôr sa lieči zo závislosti od alkoholu. V roku 2006 vychádza v Lidových novinách dokument, obviňujúci ho zo spolupráce s ŠtB. Odmieta ho ako vykonštruovaný zo strany vtedajšej tajnej služby. Okrem Česka a Slovenska je veľmi populárny aj v Poľsku, kde pravidelne koncertuje. Vydal takmer dve desiatky albumov. V posledných rokoch s ním koncertuje aj poľský akordeonista a klávesista Robert Kuśmierski. Má veľmi pozitívny vzťah k Ostravsku a prezentuje ho dodnes. Jeho menom je označená aj planétka (6539) Nohavica = 1990 QL.
Autor: Miro Čevela © SME
Zdroj: SME