Nechajme svetu jeho tajemstvo
NOTABENE – 2003
Čo povedať o človeku, kterého piesne hovoria za všetko? O radostiach, smútkoch, samote, obavách, láske, zrade, odvahe. Po absolvovaní tohoto rozhovoru mám chuť len mlčky sedieť a počúvať. Jaromír Nohavica mi ukázal, že tajomstvá každého z nás sú vo svojej krehkej kráse veľmi prosté. Ako sám povedal: – Čo je dôležité, býva očiam skryté. Počúvajte srdcom.
Do akej miery ste sa stotožnlli s humorom a filmovou poetikou Petra Zelenku počas natáčania a po vzhliadnutí filmu Rok diabla?
Počas natačania som si zakázal pozerať akékolvek pracovné zábery. Chcel som to vidieť až s odstupom času, aby som si mohol všetko lepšie vychutnať. Hotový film premietli asi po pol roku od dotočenia posledných záberov. Mal som pocit, že ma ani veľmi nerozesmiaL Skôr mi bolo chvíli, najmä v pasážach Karla Plíhala, dosť trpko, Prekvapilo ma ako sugestívne sa Petrovi Zelenkovi podarilo preniesť na plátno niektoré veci, o ktorých som nevedel ani ja. Myslím, že sa mu ten film vydaril. Ale moje hodnotenie je obmedzené tým, že som sa na ňom podieľal.
Nemali ste niekedy pocit, že síce prinášate radosť stotisícom cudzích l’udí, ale zároveň o niečo ukracujete vlastnú rodinu?
To je ošemetná otázka. Iste by sa dalo povedať, že som mohol byť viac doma. Dokonca nie je odpovedou, keď poviem, že som sa snažil, aby to bolo s mierou. Ale kde je tá miera? Nakoĺko sme mohli urobiť viac? V tom nás nikto nerozhrieší, ani naši blízki to nevedia. Ide o to, aby som ja sám mal pocit, že to tak nebolo. Iste som s nimí mohol byť viac, ale v týchto dňoch mám pocit, že je to vyrovnané. Keď som preč, som preč a keď som doma, som doma. Preč je preč a doma je doma. Jedno aj druhé by malo byť prežité naplno, aby som nemusel byť rozkročený medzi preč a doma – to je nanič. Keď vyrazím na cesty, moji blízki vedia, že budem päť dní na výlete a dnes večer prídem domov. Hovorí sa tomu turné, ale v podstate sú to pekné výlety zakončené každý večer spievaním a hraním v pekných mestách a medzi luďmí, ktorých mám rád. A doma sa potom venujem svojim súkromným veciam s mojou rodiuou.
Akým napríklad?
Nehnevajte sa, ale čo je vás do toho? Fakt. Môžem vám to povedať, nerobím z toho žiadnu vedu, ale sú to celkom normálne veci, ktoré keď zverejním, bude to vyzerať ako bulvár. Napríklad, sa teším, že zajtra nasypem vtákom v záhrade zrno. Blíži sa zima a mám rád, keď sa tam na jeseň zlietajú vtáky a záhrada žije. A tisíce dalších maličkostí. Zájdeme si s rodinou niekam na kávu a ja im porozprávam, čo je nové na Slovensku. To sú drobnosti, ale fakt vás do toho nič nie je.
Mávate sny?
Keď sme boli na dovolenke v Grécku, začali sa mi snívať širokouhlé farebné velkofilmy. Krásne dejové sny. Možno to bolo tým, že Gréci majú obrovské – asi dva a pol metra široké postele… Keď som teraz zariaďoval v Ostrave nové bývanie, tiež sme si také kúpili. A mám krásne sny, v ktorých sa dejú úžasné veci. Lieta sa v nich, sú tam zvieratá a má to aj veľmi rozumný dej. Dokonca som si hovoril, že by podľa nich mohli natočiť celovečerný film. Samého ma to dosť prekvapilo, lebo moje sny bývali doteraz skôr depresívne. Takých „snov náročného diváka“ som absolvoval velmi veľa – teraz chodím do multikina.
Odhalil vám nejaký váš sen poznanie o sebe samom?
Keď človek dobre počúva vlastné vnútro, dozvie sa všeličo. To znamená, že vo chvílach vnútornej odvahy počúva aj svoje sny. Ak má niekto porozumieť mojim snom, som to iba ja sám, ale musím byť k sebe veľmi úprimný. Potom si poviem: Aha, veď hej, to sa mi snívalo preto a preto. Podmienkou je však až nekompromisná úprimnosť. Samozrejme, nikto vás k tomu nenúti, ale keď si chcete vyložiť vlastné sny, osud a činy, najlepšie sú chvíle najväčšej samoty a súkromia. Potom tie odpovede nájdete.
Zamával vami nejaký konkrétny sen?
Vy ma prekvapujete. Viem, že robím rozhovor s človekom, ktorý nerobí bulvár. Toto je predsa natolko intímne… Tieto veci vo chvílach radosti a keď mám čas, porozprávam svojej žene a možno najbližším priateľom. A aj to iba vtedy, keď je ten sen veselý. Ale naťukli ste si veľmi dôležitú otázku médií, ktoré chcú vedieť všetko a nedozvedia sa nič. Všetko dopovedať, poznať odpoveď na každú otázku, poznať číslo vašich topánok, vedieť, či nosím slipy, zistiť, čo sa mi sníva a ako sa to odrazilo v mojom živote – rozpitvať tú sliepku a zistiť, prečo znáša zlaté vajcia. Neberte to jako výčitku voči vám, ale bojím sa, že tadiaľ cesta nevedie. Nechajme svetu jeho tajemstvo. Nie že by sme ho nechceli poznať, ale buďme si vedomí, že sú urřité tajomstvá, ktoré možeme sklať, ale nedozvieme sa nič o ich postate. Kde sa vrátim k filmu Petra Zelenku, ľudia majú tiž tendenciu pýtať sa na rozné věci – čo ktorá osoba znamená, či je reálna, či som to a to nasaj prezil… Prečo? To je jako vedieť všetko a nevedieť nič. Médiám by možno pristalo, keby raz za 14 dní vyšla iba biela strana a jedna velká fotka sedmikrásky s titulkom – V tom je všetko.
Veľmi dobře vám rozumiem, ale pýtam sa možno aj preto, leb osa snažím lepšie porozumieť vlastným snom…
Pýtajte sa sám seba. Z intonácie vášej reči je mi jasné, že už poznáte odpřede na svoje sny, len sa tých odpovedí trochu bojíte. Z vlastnej skúsenosti viem, že člověk sa sám seba v prvej chvíli trocha zľakne. To je jako s piesničkami. Písanie je nasaj veľmi krehká hodinárska práca, každé slovo a každý tón má svoju váhu. Preto píšem v noci, keď je ticho a nič ma neruší. Až ráno za svetla sa pozreim, či si tá pesnička ponechala svoje tajemstvo a s údivou žasnem, čo som to vlastne napísal. Je mi jasné, že to drží pohromade, pesnička je dobrá a niečo vyžaruje. Len neviem, jako som na to prišiel, odkiaľ sa vo mne vzali tie obraty. To je jako, keď sa vy pýtate, prečo. Ale, keď sa do toho pozorne započúvam a som k sebe maximálne úprimný, zistím – Aha, no jasné! Ale bolo to hlboko vo mne, skryté. V noci pri písaní vyvažujem slová a ráno sa o sebe dozviem viac.
Bola nejaká kniha, ktorá vás mimoriadne ovplyvnila?
Velmi silným zážitkom bolo pre mňa čítanie knihy Julesa Verna Tajuplný ostrov. Moju ženu zasa ovplyvnil Robinson Crusoe, čo je rovnaká téma. Crusoe je skoro úplne sám, kým Tajuplný ostrov je samotou skupiny ľudí, ktorí spolu žijú – to asi tiež o niečom hovorí. Svojou horkosťou je hlboko vo mne aj Dobrý vojak Švejk. Podobne aj Majster a Margaréta od Bulgakova – krásnym spojením nôh na zemi a hlavy v oblakoch. Nádherná kniha. Je v tom celá ruská tragédia a irónia, civilnosť, aj spojenie s vecami medzi nebom a zemou. A samozrejme Saint-Exupéryho Citadela, ktorej kompletný preklad som práve objavil v Bratislave. Síce v slovenčine, ale natolko ešte rozumiem. Rovnako by som musel menovať aj Erbenovu Kyticu, ktorú som po prvý raz čítal ako 11-ročný a hlboko na mňa zapôsobila.
Pátrali ste niekedy po miestach, na ktorých sa dejú príbehy týchto kníh, tak ako ľudia pátrajú po miestach vašich piesní?
-Nepátral. Zmieril som sa, že sa to nedozviem, ale nie je mi celkom cudzie ani fanynkóvské túženie dozvedieť sa o niečom viac. V posledných mesiacoch sa veľmi zaujímam o veci okolo Slezských písní Petra Bezruča. V tomto prípade ma reálie veľmi zaujímajú, ale cítim, že by som sa Bezruča, ak to napísal on, rád na niektoré veci spýtal. Asi si miesta Slezských písní aj prejdem, keď budem mať čas. Pátranie po kulisách našich dní mi tiež nie je cudzie.
Súhlasili by ste s názorom, že každé vaše cédečko bolo svedectvom o nejakej životnej etape a veciach, ktorévás v istom čase pálili?
Povedali ste to za mňa, presne tak to je. Inými slovami to vyjadril Karel Plíhal: „Veď tú platňu tak neprežívaj, aj tak je to len snímka duše tej ktorej chvíle.“ Naozaj, keď som si uvedomil, že nové CD je len dokumentom o mojej duši v nejakom období a pristúpil som k tomu čo najpoctivejšie, všetky trápenia odpadli. Bolo to veľmi uľavujúce a mohol som s pokojným svedomím pracovať.
Napriek tomu, necítili ste obavy, že sa vám už nepodarí prekonať veľmi vysoko postavenú latku albumu Divné století?
V tej vašej myšlienke tkvie jedna falošná téza, ktorá sa objavuje v rôznych oblastiach asi od konca 18. storočia. Podľa nej to dnešné musí byť nevyhnutne lepšie ako to, čo bolo včera. Tak to vníma táto doba. Tempo sa stále zrýchľuje, veci sa musia inovovať, stále prichádzajú nové výrobky a vývoj ide neustále dopredu. To je strašný omyl, výyoj nejde lineárne dopredu. A prečo by každánová platňa mala byť lepšia ako tá predchádzajúca. Veď, ked‘ sa vám páči Divné století a nepáči Moje smutné srdce, neznamená to, že som novým albumom zrušil to predchádzajúce. To by som na konci života napísal to najlepšie?! To je hlavný omyl dnešného lineárneho technokratického sveta, že včerajšok zrušíme v mene dneška, respektíve zajtrajška. Je to typický príklad mužského princípu. Ženský element rozkladá veci do priestoru a robí z toho švédske stoly – vyber si, čo chceš. Muž ti napíše jedálny lístok a stanoví ako pôjdu jednotlivé chody za sebou. Nechajte, aby moje albumy boli voľne vedľa seba položenými témami.
Dado Nagy
Fotografia: Roman Benický, Pravda
Zdroj: NotaBene