Stále píšem svojich devät piesní
Spiežovce Jaromíra Nohavicu
M REPORT – 27/1993
Keď som Jarka Nohavicu požiadala o interview a on ma vzápätí pozval na pivo, ani neviem, prečo mi napadlo, že náš rozhovor prebehne v priestoroch nejakej zadymenej krčmy pri krígli speneného zlatistého moku. Neskôr vyšlo najavo, že frazeologický zvrat „jít na pivo“ znamená v češtine čosi ako „ísť si niekam posedieť a príjemne sa porozprávať“.
A že Jarek pivo vôbec nepije.
V jednom z rozhovorov pre slovenské noviny ste povedali: „Je falošné si myslieť, že padli dôvody ,. o niečom nespievať…“ Čo je v tejto chvíli pre vás najzávažnejším dôvodom naďalej skladať piesne a ich prostredníctovm tlmočiť publiku svoje názory?
Túžba po sebarealizácii pomocou hudby je vo mne zakódovaná už od detských liet. Pesnička je pre mňa prostriedkom, pomocou ktorého vyjadrujem svoje pocity, delím sa so svojimi priaznivcami o radosti i smútky. Folk je handicapovaný tým, že v očiach mnohých poslucháčov sa jeho obsažnosť zúžila len na oblasť politického podtextu, čo je mi nepríjemné. Pesničkári, veď už vlastne nemáte o čom spievať! Ako keby nás trápilo jedine to, že u nás vyčíňali komunisti. Mňa však znepokojuje aj láska, pochybnosti, smrť, medziľudské vzťahy… Chcem do svojej hudobnej tvorby zakomponovať svojské vnímanie reality. Baví ma to a teší.
Vaše piesne sú často autobio-grafického charakteru. Kto pozná váš repertoár, vie, že pravdepodobne bývate v Českom Těšíne, máte dve deti – Kuba a Lenku atď…
Áno, otváram si takto svoju dušu a pozorný poslucháč si ma naozaj z textov piesní môže zrekonštruovať. Musím však podotknúť, že tieto reálie sú len akýmisi hrozienkami na torte, dokresľujú kolorit – moje videnie sveta. Mimochodom, máte pravdu, žijem v Tešíne a mám dve deti.
Začínali ste písaním textov pre iných interpretov, napr. pre Máriu Rottrovú. Pokračujete ešte v tejto činnosti?
To je už dávno uzavretá kapitola, stará približne desať rokov. Základom mojej práce bolo, že som písal piesne pre spevákov a skupiny. Hobľovať stôl pesničky som sa teda naučil na iných stoloch. Napokon som si začal hobľovať svoj vlastný, aj s oným imaginárnym stínaním stromov.
Vážite si skôr pieseň, ktorá sa stane hitom, alebo máte radšej takú, ktorá, povezdme, vo všeobecnosti nezíska veľkú obľubu, ale vy ste do nej vložili určitú, z vášho hľadiska dôležitú myšlienku?
Na základe skúseností môžem povedať, že každá pieseň, o ktorej si myslím, že je vydarená a vykĺzla zo mňa vo vhodnom čase i tvare, sa stáva populárnou.
V textoch vašich piesní je často vojenská tematika. Máte zlé spomienky na vojenčinu?
Vojna ako násilie a tlak vyvoláva protitlak. Človek nemusí byť práve bitý, aby pochopil, aká neprirodzená je vojenská služba. Takisto nemusí byť nešťastne ženatý, aby chápal, že nešťastie v manželstve sužuje.
Myslím si, že tradícia folku nie je na Slovensku taká rozvinutá ako ,v Čechách. Naša folková scéna je čo do kvality a kvantity slabšia. Máte na to logické vysvetlenie?
Mnohé veci, o ktorých sme si my, Česi a Slováci, donedávna mysleli, že sú nám spoločné, neboli a nie sú zhodné. Každá tradícia musí pramen iť z nevyhntunosti, a ak na Slovensku nevzniklo bohaté pesničkárske hnutie, znamená to, že tu nebola potreba jeho vzniku a existencie. Prečo sa nečudujete tomu, že folk nemá tradíciu, povedzme, u vašich južných susedov? Maďarsko je totiž úplne iný štát. Česi a Slováci žili dlhé roky spolu, a preto sme si všetci nahovárali, že sa musíme obidva národy jeden s druhým identifikovať. Nechceli sme si uvedomiť, že sme v mnohých veciach krásne odlišní. Mňa napríklad mrzí, že u nás nie je tradícia kabaretu jako v Poľsku. Že doma nenachádzam spevákov typu „Sting“. Jazdíte do Prahy, ak túžite po folku, ja si zájdem do Tatier, ak sa budem chcieťprejsť po horách. Tešme sa z toho, čo si dávame navzájom. Ja som muž a vy ste žena. Neuvažujme o tom, prečo som iný ako vy.
Karel Kryl je svojou hudbou drsný, kritický až úderný. Pavel Dobeš píše piesne – príbehy. Vaše pesničky majú filozofický podtón. Ako by ste vy sám charakterizoval svoju tvorbu?
Prečo sa ma na to pýtate, keď ste ma už vlastne zaradili? Ja sa nechcem škatuľkovať ani štylizovať do nejakej, pre mňa typickej roly. Táto kalkulácia mi nie je vlastná. Nechcem byť viazaný ničím iným, len podvedome sám sebou, a to, aký som, sa spozná až pri poslednom účtovanÍ. V tejto chvíli nie je dôležité, či som lyrik alebo epik – nechajte ma plynúť v čase.
Na Slovensko ste po prvý raz prišli ako cudzinec. V mysli sa mi vynára jedna vaše pieseň – „Prelezl jsem plot“. Ako sa várh preliezalo?
Mňa hranice nezaujímajú a som šťastný, že ma ani zaujímať nemu¬sia. Tridsaťšesť rokov som žil vo svete „plotu“. Všetky ploty ešte ani zďaleka nepadli, niektoré sme síce zbúrali, ale stále existujú a vyrastajú mnohé iné. Keďže sa nám však podarilo zničiť aspoň niektoré, zosilnela aj moja nádej, že časom odzvoní aj posledným. Strom vyrastie zo zeme sám, ale plot, ten je vždy niekým postavený.
Píšete piesne pre deti i dospelých. Ktorá veková kategória je vaším najvďačnejším publikom?
A zase sme pri akejsi dostredivosti. Prestaňme stále niekoho niekam zaraďovať. Sociálne i vekovéspektrum môjho publika je veľmi široké, tak to vidím aspoň ja pri záverečnom rozsvietení svetiel po koncerte.
Píšete o tom, čo vás baví, teší, zaujíma. Čo vás pobavilo, potešilo, zaujalo naposledy? Akú pieseň momentálne nosíte v hlave?
To je pekná otázka. V týchto dňoch som nahral platňu a som šťastný, ale zároveň aj zosmutnený a rozvláčny ako muž po milovaní. Chodím po Bratislave a v hlave mi vŕta pieseň od Stinga o cudzincovi v New Yorku. Uvažujem o tom, napísať pieseň o cudzincovi na Vajnorskej. Hoci, já sa tu ako cizinec necítim, to len tá Stingova skladba ma akosi evokuje…
Spomenuli ste svoj nový album „MIKIMAUZOLEUM“. Do predaja by sa mal dostať v polovici augusta. Bude obsahovať aj nejaké staršie piesne?
Otázkou je, čo je vlastne stará pieseň. Ja som totiž šesť rokov intenzívne písal, potom som vydal platňu, ale, prirodzene, že sa na ňu nemohla zmestiť všetka moja tvorba. Nie je teda podstatné, či ide o piesne staršie alebo nové, väčšina z nich je neznáma. Chcel by som vydať aj nejaký živý koncert s aranžovanou kapelou, kde by sme si zahrali dajaké „úletové“ piesne ako napríklad „Haleluja“. Druhá moja najväčšia aktivita týchto týždňov spočíva vo vydaní spevníka, ktorý bude obsahovať 140-150 piesní s textami a akordmi, ako aj nejaké fotky, básničky a žartovné poviedky. Len zatiaľ neviem, ako to bude s jeho distribúciou na Slovensku.
Jarku, čo keby ste sa pokúsili zbilancovať svoje pôsobenie v oblasti hudby? Kedy ste vlastne dostali svoju prvú gitaru?
Dostal som ju od rodičov, mal som dvanásť a stála l15 Kčs. Teraz mám v poradí už siedmu. Napísal som asi 150 piesní, všetky, prirodzene, nechcem vydať, ale väčšinu aj tak moji poslucháči poznajú z koncertov. Už dvanásť rokov sa po tomto svete pohybujem ako človek s gitarou. Je to činnosť, za ktorú dostávam peniaze, aby som si mohol kúpiť krásne knihy, platne, aby som mohol finančne zabezpečiť svojich blízkych, jednoducho aby som mohol fyzicky aj psychicky žiť. Nie som človek „dostredný“, spejúci k jednému bodu, ale skôr „odstředný“, ktorý sa prostredníctvom širokej palety skúseností uberá k pravde. Kiež by som nemusel meniť. Život pesničkára nie je pohodlný, ale je úžasný.
Na jednom z koncertov ste sa pokúsili popísať onen zložitý a bolestivo krásny proces rodenia sa novej piesne. Údajne treba mať rozpracovaných deväť pesničiek, potom však napísať a dokončiť desiatu a tie predchádzajúce nechať tak…
Stále píšeme svojich deväť piesní a tešíme sa na to, až príde tá desiata. Alebo inak – celý život píšeme deväť piesní, a len smrť bude tou desiatou. To nie je zmierenie sa so smrťou, len pozitívny prístup k nej. Ustavične na niečom pracujeme, čosi budujeme. Sme ako delfíny plávajúce v sínusoidách, niekedy sa vynoríme, inokedy sa ocitneme na dne. Nie je možné zastaviť sa v čase – „Postoj chvíľa, si krásna“ – čas plynie. Aj tento rozhovor je len jedným slovom vo veľkom rozhovore, ktorý vediem.
Bianka Stuppacherová
Zdroj: M REPORT